Konečne nastal ten okamih. Alejandra s Antoniom vyrazili z domu. Šli na miesto,kde sa spoznali s Ricardom. Keď tam prišli,Ricardo ich už čakal a nervózne poklepával nohou o zem. „Ahoj,tak sme tu. Už si rozmýšľal kam pôjdeme?" povedala Alejandra. Ricardo sa veľmi príjemne usmial a hneď jej aj odpovedal: „Ahojte. Tak myslel som,že by som Vám to tu trochu ukázal a potom môžeme zájsť do mojej obľúbenej reštaurácie na večeru. Čo vy na to?" „Je to skvelý nápad. Tak poďme!" povedal Antonio a pozrel sa na sestru. Všetci traja sa celý večer skvelo bavili. Ricardo im ukázal všetky skvelé miesta Miami a hneď po tejto úchvatnej prehliadke sa vybrali do Ricardovej obľúbenej reštaurácie La Loggia. Hneď ako sa posadili,prišiel k nim čašník: „Dobrý večer,čo si dáte?" „Ja si dám to čo vždy." vraví Ricardo. „Jasné," povedal čašník a zapísal si to. „A my dvaja si dáme...hmm...Miamské špeciality." povedal Antonio. Aj toto si čašník zapísal a odišiel. Ricardo sa tajuplne pozrel na Alejandru a Antonio si to všimol. „Prosím,ospravedlňte ma,musím si odskočiť." povedal a odišiel. „Tak,páčila sa ti prehliadka mesta s mojím výkladom?" opýtal sa s úsmevom Ricardo. Alejandra sa zasmiala a povedala „Bolo to úžastné,ešte nikdy som nepočula lepší výklad." „Vďaka Alejandra. Vieš o tom,že si najkrajšie a najmilšie dievča,aké som kedy stretol?" „Ale Ricardo!" „Je to pravda. Všetko čo som povedal,je čistá pravda." Ricardo a Alejandra sa k sebe priblížili,tesne k sebe,Alejandre začalo biť srdce rýchlejšie a pocítila niečo neopísateľné. No práve v tej chvíli prišiel Antonio. „Oh,prepáčte. Nechcel som Vás vyrušiť." povedal. „Ale nie,vôbec si nás nevyrušil. My sme len...." začal rozprávať Ricardo,no vzápätí mu skočila do reči Alejandra „...my sme sa len rozprávali." „Aha,už nám nesú večeru." povedal Antonio. Jedlo vyzeralo úžastne a tak aj chutilo. Keď dovečerali Antonio sa pozrel na hodinky a povedal „Je dosť neskoro Alejandra. Už by sme mali ísť." „Máš pravdu Antonio. Ricardo,ďakujeme za večeru." odpovedala Alejandra. „Maj sa Ricardo." povedal Antonio. „Ahojte. Dúfam,že sa ešte stretneme." povedal smutne Ricardo. „Ahoj." povedala Alejandra a odišli všetci svojím smerom. Antonio a Alejandra do hotela a Ricardo domov. Keď vošli Alejandra a Antonio do izby,Juana,Alejandrina a Antoniova mama,sedela na posteli a v tvári mala nahnevaný výraz „Viete vy vôbec koľko je hodín?" povedala ešte nahnevanejšie ako bol jej výraz. Antonio sa snažil zachrániť situáciu „Mami nehnevaj sa. Ricardo nám ukázal krásy tohto mesta a potom sme sa boli navečerať. Neurobili sme predsa nič zlé." No Juanin výraz sa vôbec nezmenil,odišla do svojej izby,veľmi nahnevaná. No na druhý deň už bolo všetko v poriadku. Vždy je to tak,jeden deň sa hnevá a na druhý je všetko v poriadku.
„Unudil som sa tam až k smrti. Keby sme tam mali ostať ďalších desať dní...uff...nechcem si to ani predstaviť." povedal Antonio po príchode domov a rozvalil sa na posteľ. „To je pravda. Dobre,že sme už doma. Idem zavolať Daire a Debbie." odpovedala Alejandra,zodvihla telefón a vytočila akési číslo. „Ahoj Debbie. Už som doma,neidete vonku?" „Ahoj.Jasné,že ideme. Kedy a kde sa stretneme?" opýtala sa Debora. „O hodinu v parku." povedala Alejandra „Budeme tam." odpovedala Debbie a zložila telefón. Alejandra už bola vybalená,takže sa len obliekla. Obliekla si čierne dlhé nohavice a biele tričko s akýmsi fialovým motívom. Tá hodina ubelha veľmi rýchlo a Alejandra si to ani nevšimla. „Mami,idem vonku." oznámila mame a vybehla von z domu. Keď prišla do parku,Daira a Debora tam už stáli. Alejandra povedala „Prepáčte,že meškám. Nevšimla som si,že už je toľko hodín." „Nič sa nedeje. Povedz,ako si sa mala na dovolenke?" opýtala sa s úsmevom Debbie. „Nudne...vlastne,prvý deň nebol vôbec nudný. Stretla som najkrajšieho muža akého som kedy videla. Volá sa Ricardo. Ale to už je minulosť. A čo je nové tu?" odpovedala Alejandra. ´No konečne si sa to opýtala´ pomyslela si Daira a povedala „Dva dni potom,ako si odišla na dovolenku sa do toho pekného domu tu neďaleko prisťahovala rodina Perez." „Vážne? A ty už určite poznáš všetkých jej členov,však?" opýtala sa Alejandra a zasmiala sa. Aj Debbie sa začala smiať,ale Daira sa začala brániť „Hej! Ešte ich nepoznám,ale je len moja šikovnosť,že sa s každým zoznámim ako prvá." „Jasné Daira,jasné. Je to tvoja šikovnosť." povedala s úsmevom Debbie.